CESTA SRDCA - POSOLSTVO CITU , živé portréty kreslené ceruzkou, drevorezba, drôtovanie, SLEVAN art
SLEVANart

SLEVANart

Portrait in pencil
tel. +421905973995

slezakivan@gmail.com
SLOVENSKO

SLOVENSKO

POSOLSTVO CITU - CESTA SRDCA

Harmonizačné dekorácie pre dušu - Intuitívna tvorba - Živé portréty kreslené ceruzkou - Portrét ako posolstvo z druhého brehu - Zážitkové kreatívne workshopy pre deti i dospelých - Život, ako najlepšia škola -
DSC07971 1 (2).jpg
DSC07971 11 (1).jpg

IVAN SLEZÁK

DSC07971 111 – kopie (1).jpg
DSC07971 112 (1).jpg

Dôležité čítanie:

HUDBA:
Ak sa chcem naladiť na inšpirácie, pustím si hudbičku tohto jedinečného hudobníka, potom to ide už samé.

ODPORÚČAM!

POZNANIE, LIEČENIE, ŽIVOT:

UMENIE:

PRÍRODA, HORY:

INÉ:

KARTY:
Ste v situácii, keď sa neviete rozhodnúť? Skúste karty , vybrať si môžete viac druhov.
Návod na stránke.

Dovoľte mi priatelia predložiť pred Vás, opäť jednu z mojich úvah. Úvaha je to dosť silná a trúfnem si  povedať aj dosť odvážna , životne dôležitá a ČLOVEK s ňou zápasí od chvíle, kedy si začal uvedomovať  sám seba. Nie som však filozof, mudrc, teológ, som iba človek skúmajúci svoj život a situácie zo života prežité.  Aký postoj zaujmete k téme tejto Vy,  je opäť iba na Vás.

Začnem  citátom človeka, o ktorom neviem vôbec nič. Zaujal ma však jeho výrok v novinách, ktorý som si vytrhol a odložil do peňaženky. Dozvedel som sa že sa volá Jerry Seinfiield.  Do vienka dostal dar reči a jeho úspešný debut v kluboch ho vystrelil až do rôznych televíznych šou, neskôr dokonca k vlastnému sitcomu.  Predkladám Vám teda spomínaný citát od tohto pána.

„ Ľudia majú najväčší strach prehovoriť na verejnosti. Na druhom mieste je strach zo smrti. To znamená , že človek by radšej ležal v truhle, ako by mal čítať nekrológ."

Neuveríte, ale presne s touto situáciou mám životnú skúsenosť.  Niekoľko krát som sa sám seba pýtal, kládol som si tú vnútornú otázku ........ PREČO?  Prečo  mi   „ ŽIVOT"  predkladá tie hádanky a stavia ma do pozícií, ktoré väčšina ľudí prehliada, prehliada s pokojom spiaceho bábätka. Dodnes to neviem, ale ak sa to dozviem, určite Vám dám vedieť. J Vráťme sa však k téme,  k téme o ktorej cítim potrebu niečo napísať už dávnejšie, je to teda téma  strachu zo smrti. Nezažil som klinickú smrť, nevidel som svetlo na konci tunela a dokonca ma nepostihla ani žiadna tragédia v podobe smrti, mne blízkej osoby.  Pred niekoľkými rokmi, však za mnou prišli ľudkovia od nás z práce a predniesli mi prosbu, ich želanie.  Tá prosba znela, či by som bol ochotný, čítať rozlúčkovú reč, v mene všetkých zamestnancov podniku, nad hrobom zosnulého  spolupracovníka.  Nie je to nič vábivé a veľmi výstižne  o tom hovorí spomínaný citát. Väčšina z Vás ,  už nejaký  ten pohreb zažila a viete si teda predstaviť , aká vládne na pohreboch atmosféra. Verte či neverte, nepremýšľal som dlho a hneď som prikývol a dokonca som sa potešil. Viem a vidím teraz ten údiv vo vašich očiach a tú vnútornú otázku, to odsúdenie.  Ubezpečujem Vás však,  že nie som žiadny nekrofil  a ani satanista. Prečo som to tak cítil, pokúsim sa Vám vysvetliť v nasledujúcich riadkoch. 

Tí z Vás, čo ma poznáte osobne a boli ste aj na niektorých tých pohreboch, možno zrazu, uvidíte mnohé v novom svetle.   Nebolo  jednoduché odolať tlaku  niekoľkým desiatkam  smútiacich duší, hlavne zo začiatku. Ten strach, tá nevedomosť, smútok a zúfalstvo sú strašné. A k tomu všetkému tie piesne.... že „ Už ma obkľúčili, smrteľné stony, úzkosti záhrobia...." Prepáčte mi prosím tú intimitu a tú úprimnosť,  je to však nutné pre lepšie pochopenie situácie. Boli teda aj chvíle, keď som po pohrebe, videl znovu to, čo som obedoval pred niekoľkými hodinami.  A opäť je tu tá otázka, ktorú si väčšina ľudí ani nepoloží.  Prečo? Prečo ten strach, tá nevedomosť  a bolesť?  Pamätám sa  však presne, na ten strach a tú beznádej, keď som strach so smrti prežíval tiež. Pýtal som sa všetkých okolo seba, nikto mi však na tento strach, moju otázku nevedel odpovedať. Bol som dieťa, neviem presne, koľko som mal vtedy rokov, na to sa už nepamätám. Pamätám sa však presne na tieto moje vnútorné otázky, desilo ma už vtedy a nevedel som pochopiť to,  že smrťou človeka všetko naozaj skončí.  Nedávalo mi  zmysel TO nič na konci. Jednoducho NIČ, BODKA a hotovo. Neskôr, pri dospievaní, tieto moje otázky ducha, akoby niečo uspalo. 

Vráťme sa však do súčasnosti a dovoľte mi v úvahách pokračovať.  Priatelia, pri narodení dieťaťa sa všetci tešíme, oslavujeme, popíjame . Pritom, ak sa lepšie zamyslíme a pozrieme sa vôkol seba, mali by sme radšej zaplakať nad skutočnosťou, do akých podmienok chudák dieťa prichádza. Ak by sme mali možnosť  vidieť život človiečika, ktorý práve prichádza, revali by sme možno viac, ako ono chúďa samé.  A naopak pri zomieraní človeka, vždy plačeme, trháme si vlasy, zúfame, hoc človek svojím životom čo žil a zo života sa tešil, by si zaslúžil sa RADOVAŤ.  Ja viem, keď ono je to také ťažké. Ten človek čo práve odišiel z tohto sveta,  bol náš otec, manžel, matka, dcéra. Mali sme ho radi a on mal rád nás. Nevieme si predstaviť čo bude teraz, bez neho.  Prosím,  prepáčte mi skutočne tú moju drzosť, nechcem nikoho z Vás  uraziť a viem že mnohým z Vás zarežem...... „ do živého". ALE!!!  Predstavme si dieťa na koberci, ako sa hrá so svojou obľúbenou hračkou. Máme ? A teraz si predstavme reakciu dieťaťa, ak mu tú jeho obľúbenú hračku zoberieme...................................?!?

Prosím všetci materialisti a neverci OTVORTE OČI a zobuďte sa z toho sna nevedomosti, ak si myslíte že človek je iba TELO. Už dozrel čas, je najvyšší čas. Tisíce rokov o tom svedčia všetky náboženstvá, že to čo nás oživuje je DUCH.  A či tomu veríte, alebo nie, ten je NESMRTEĽNÝ  (pravda tiež za predpokladu splnenia určitých podmienok). Ten duch ďalej putuje a samozrejme je za svoje činy zodpovedný.  A tejto zodpovednosti sa  smrťou tu na zemi nezbaví.  Už len pri tomto pomyslení a predstave stuhne mnohým v žilách krv. Aká úbohá je predstava, že si musíme užiť, veď žijeme iba RAZ.  Sedíme si niekde pri stole v jednej veľkej reštaurácii. S prázdnou peňaženkou. Dobre to vieme, no napriek tomu sa tvárime hrdinsky a odhodlane. Lúskame prstami na čašníka a nechávame si na stôl nosiť tie najvyberanejšie jedlá, tie najvyberanejšie nápoje, zákusky, dobroty všetkého druhu, kaviár. A pri tom dobre vieme, že RAZ.......príde hlavný čašník a budeme musieť za  všetky tie dobroty zaplatiť. No nedbáme....., veď ešte je čas, ešte nepríde. Aj nám miestami zatuhne, keď  príde čašník s kasou (KOSOU) a niekoho pri vedľajšom stole skasíruje ( SKOSÍ). No opäť po chvíľke zabudneme, keď nám po brade víno steká. 

Priatelia, bojíme sa SMRTI a života sa nebojíme?  Prečo sa báť, čoho?  Neznáma? A čia je to vina že smrť nám je NE-ZNÁMA.  Veď je tu od pradávna, od čias, kedy je ŽIVOT  ŽIVOTOM. Naši predkovia to vedeli a prečo to nevieme MY? Z pohodlnosti? Lebo nás to v škole nenaučili, lebo nám to nikto nepovedal?  A pýtali sme sa? Viem priatelia,  je to priveľa otázok, ale sú potrebné.  Položiť si ich musíme však každý z nás a odpovede hľadať, musíme tiež iba sami. Dovoľte mi však, priatelia ísť v mojich úvahách ešte ďalej. Ak ste prišli až sem, tak je to dobré znamenie. Nemusíte však čítať ďalej,  dajte si prestávku, kávičku. Dočítate, ak sa Vám bude chcieť. Ja však pokračujem, aby sa mi „nepretrhla niť". J

Predstavu moju, teda ozrejmiť Vám teraz chcem, možno prirovnanie, ktoré Vám ŽIVOT sprehľadní a možno aj SMRŤ. Len pozor, opäť úsudok si každý, musí urobiť sám. Možno ja sám sa po určitej dobe, budem inak na tieto riadky pozerať a neviem z určitosťou povedať či veci sa presne tak majú, ako píšem. No popremýšľať, snáď Vás prinútim.

Tak  teda cítim, že skutočne v živote je všetko dôležité. Tak, ako sa aj v múdrych knihách píše. A na tieto veci skutočne nemusíte byť ani veriaci. A ak ste, je úplne  jedno v akej viere vyrastáte, neviem či by vôbec bolo možné, spočítať ich po celom svete.  Skutočne to netreba. Stačí, ak máte deti, ale aj ak ich nemáte, poznáte počítačové hry. Veď tie hry, iba život kopírujú.  Vždy ide o to isté, teda väčšinou. Žijete si teda ten svoj život na monitore, v hre a musíte plniť rôzne úlohy. Je to veľmi jednoduché a ľahko pochopiteľné.  Urobíte niečo v hre dobre a máte za to prémiu, bonus, jabĺčko, vylepšený profil. Naopak zase, ak niečo domrvíte, alebo urobíte zle, bonus stratíte, niekedy aj ŽIVOT, jeden, dva, tri, podľa toho koľko Vám ich (S)tvoriteľ  hry nalinkoval.

Preto skutočne je dôležitá, každá myšlienka, každé slovo, každý skutok, nie len naozaj, ale aj v DUCHU.  Nie len pre ten život, ktorý práve žijeme, ale aj pre všetko čo bude potom. Čo bude potom?  Skúsme si zasnívať.  Predstavme si niekde v duchu, že máme opäť niekde, každý svoj vlastný bazén. Jeden jediný, pre každého zvlášť.  Presne podľa vlastného vkusu, veľkosti  a potrieb. Akoby sme si zatočili kolesom šťastia a v každej výseči by bol nápis ZDARMA.  Máme teda bazén, každý aký chce, po akom túži.  A teraz si predstavme že pri našom narodení, od prvej chvíle začíname tento bazén napĺňať obsahom, našimi myšlienkami, slovami, skutkami. Nosíme si to do toho bazéna v rôznych nádobách, vždy podľa toho, akou intenzitou všetko prežívame. Sú to teda vedrá, hrnce, hrnčeky, štamprlíky.  Niekedy je to čistá voda, inokedy hnusná, zapáchajúca masa.  Plníme si teda ten svoj bazén, každý z nás, rôznym obsahom. Celý život.  Až raz, príde ten okamih, keď nám tu na ZEMI sviečka dohorí. Vyzlečieme si pracovný oblek, monterky, ktoré sme tu na ZEMI drali. Ocitneme sa pred mostom, po ktorom prejsť musíme. Za tým mostom na druhej strane, však na nás, ten náš bazén čaká. Ten , čo sme si ho poctivo, mnohí nevedomky, obsahom plnili. To čo tam uvidíme sú tie naše myšlienky, slová, skutky.  Mnohí z nás, celý život, do bazéna bahno vo vedrách nosíme  a až keď nám čašník s kosou na okno zaklope, túžime  sa zmeniť. Myslíme si naivní, že keď do bazéna svojho , až po okraj blatom naplneného, zopár štamprlíkov čistej vody vylejeme, všetko bude v poriadku.  Preto ak by sme sa iba pozerali, nebolo by to až také strašné. Veď mnohí z nás majú dobré žalúdky a sú zo ŽIVOTA dobre natrénovaní. Priatelia, lež pozerať sa nestačí, my cez ten náš bazén budeme musieť prejsť.  Inej cesty nebude. Pekne sa ponoriť, až po uši. Pre mnohých to bude radosť, osvieženie, relax v čistej vode. Iba pár záberov rukami, a budú na druhej strane bazéna. Svieži, radostní. No beda tým, čo si bazén HNOJOM plnia. Budú sa musieť,  tým hnojom brodiť. Pekne pomaly, ťažko. Ku dnu ich to bude ťahať a koniec bazéna  bude veru v nedohľadne. A veru niektorí v tom bahne uviaznu, možno aj naveky.  Predpokladajme však, že všetci, sa cez bazén dostaneme a na druhej strane vylezieme.  Niektorí  čistí, veselí, zdraví ako rybička, čistou vodou osviežení. No a naopak, prípady také budú, čo ani sami seba nespoznajú. Taký budú od bahna, zašpinení. No tešiť ich bude skutočnosť, že sa z toho bahna, hnusu, vôbec dostali. A tu zrazu pred všetkými, cestička sa objaví. Celkom krátka, kratučká. Na konci tej cestičky, lesknúť sa budú čistotou, dvere sklenené. Dvere od výťahu. Dvere do   nebies.  Tesne, pred nami sa dvere samé otvoria a my budeme musieť vstúpiť. Čistí  či špinaví, presne takí, akí sme z toho nášho bazénu vyliezli. Bude to  výťah podobný, aký máme u nás v práci, na podniku. J Všade samé zrkadlá. Veru nepríjemné, zrkadlá. Tak sa veru aj u nás, na tom podniku, ženičky rozprávali. Že aký je ten výťah nepríjemný, tie zrkadlá. Všetko je v nich hneď vidieť. Každá špinka na líci, rozmazaná linka na oku, zotretý rúž. Priatelia, môžu byť zrkadlá nepríjemné? Oni sú na vine?  Oni iba zobrazujú, náš obraz NEVINNE.  Presne tak aj v tom výťahu do NEBIES. Nikto nás tam, v tom výťahu  nebude SÚDIŤ. To MY sami sa odsúdime, v zrkadlách sa vidieť budeme. Neschováme sa, neuhneme. Všetka čistota na nás bude svietiť, ale veru aj tá špina. Keď sa trošku spamätáme, začneme výťah  skúmať. Bude to však iný výťah, ako u nás na podniku. Tento nebude mať žiadne tlačidlá, gombíčky.  Nebude sa dať ovládať, poschodie navoliť, kam chceme ísť. ON nás ten výťah NEBESKÝ, odvezie presne tam, kam podľa svojej čistoty, alebo nečistoty  patríme.   Nič si nezmôžeme, tam peniaze neplatia, výhovorky, ospravedlnenia.  Poschodí tam bude teda neúrekom, tisíce a tisíce. A na každom poschodí všetci rovnakí, presne podľa stupňa čistoty, či zašpinenia budú a veru podľa našej čistoty, presne na tom poschodí aj nás, výťah vyloží.  Tešme sa a radujme, ak sa snažíme a už teraz v tvorivosti žijeme. I tam tak potom žiť budeme, tešiť sa  a tvoriť . Beda však, ak nás nejaká neresť trápi, zlodejina.  Tam na tom poschodí, medzi SVOJIMI to  budeme mať  ťažké.  Viem že táto téma je ešte zložitejšia a potrebovala by ísť, ešte hlbšie. Cítim však, že ako hrubý obraz, stačí. To však iba môj názor, takto to cítim ja, vy v sebe skúmať všetko musíte nanovo.

Priatelia, vrátim sa teraz na začiatok, tejto mojej úvahy.  Predstavme si teda znovu, tie pohrebné obrady a tú zúfalosť, že človeka nám tak blízkeho, navždy  stratíme.  Viem že je to ťažké, znovu opakujem chápem to. Nevidíme to však viac z pohľadu nášho? Nezobral Nám naozaj niekto tú hračku na ktorú sme si zvykli? Skúsme si predstaviť všetko toto z pohľadu človeka, dušičky, ducha čo odchádza. Predstavme si, aké to má ťažké tá dušička na tom moste,  čo delí tie dva svety.  Chúďa nevie čo sa deje, nikto jej  nepovedal, čo má robiť a čo ju čaká. Že musí preplávať aj cez ten bazén svojich činov. Bude potrebovať veľa SILY a odhodlania. Už to aj cíti, naberie silu a odchádza sprevádzaná dušičkami, čo ju už čakajú a pomôcť sa jej snažia. Všetko dobre prebieha a vtom niečo počuje. Niečo ju prinúti otočiť sa naspäť a čo uvidí. Obrovský smútok, plač a hystériu. Vidí svoje blízke duše, ako nevedia sa zmieriť s tým, že ona už DOMOV odchádza. Veru preľakne sa dušička a zrazu nevie čo robiť. Vrátiť sa , aby zmiernila tú bolesť  svojich blížnych? Ako? Či má pokračovať? Čo má vlastne urobiť? Takto zmätená pobehuje po tom moste, čo delí tie dva svety, ako splašená ovečka. A kto za to môže? Veru priatelia, aj MY, naša nevedomosť , náš smútok, naše ego.

Nemusíme smútiť, nemusíme plakať. Je to jednoducho tak, ako to je. Nevieme prečo dušička odišla uprostred rozkvetu. Prečo odišla uprostred vyučovacej hodiny z tej školy. Školy života, kde sa prišla učiť, v praxi si všetko odskúšať. Lebo iba tu si môže všetko skúsiť, naučiť sa.  Možno už všetko zvládla, alebo si to tak jednoducho už naplánovala skôr. Splnila si svoju úlohu, naučila niečo nás, alebo svojím odchodom sa snaží, Nás niečo naučiť.  Aj keď je ďaleko, je aj veľmi blízko. Možno ani len netušíme, ako blízko.  Počas života sa utvára puto čistej lásky, úprimnej a večnej.  Navždy sa v srdci ukladajú tie chvíle radosti a šťastia, čo sme spolu prežili. To puto čo sa vytvorí je večné, nadčasové, dokáže prekonať aj tie najväčšie vzdialenosti. Toto puto nedokáže nič pretrhnúť, ak je ozajstné. Priatelia, aj pozemská smrť, je na toto puto prikrátka. Ak sa stíšime a v spomienkach zalovíme, na tie chvíle šťastia,  zrazu pocítime to chvenie, v hĺbke srdca, niečo sa udeje a my vieme. Vieme, cítime že drahá duša, duch je tu pri nás a udržuje to spojenie. Dokáže nám pomáhať, radiť nám a ochraňovať nás. Všetko môžeme cítiť, stačí len jedno, musíme chcieť a musíme veriť........................................

Priatelia preto Vás prosím, ak sa nabudúce stretneme, na nejakom tom pohrebe, pri rozlúčke. Stojme pevne, odhodlane a s pokojom. Pridajte sa ku mne a keď dočítam tú rozlúčkovú reč, predstavme si v DUCHU, všetci spoločne tú dušičku, ako stojí na tom moste, pri západe slnka....a..... kráča. Kráča pevne, odhodlane a s pokojom,............ KRÁČA  DOMOV.  A ak sa aj obzrie, bude sa cítiť clivo, iba sa jemne usmejme a tíško , tichúčko jej na rozlúčku zamávajme.

PS: Viem priatelia, pýtate sa. Ako to vieš? Dokáž to o čom hovoríš a píšeš!
      Nuž, neviem teda, odpovedám. Dokázať nič neviem, to akoby sme chceli, rukami lásku uchopiť, alebo strach, túžili by sme chodiť bosí po myšlienkach, ako po moste. To sa nedá. Všetko je možné iba cítiť, ale pokúsim sa. Je to, ako keď kráčam domov po schodoch a manželka doma pečie buchty. Tú vôňu buchiet CÍTIM z ďaleka, aj keď ich nevidím, v rukách nedržím. Jednoducho viem, že je to vôňa buchiet a nie vyprážanej ryby. 
PS 2: Áno viem, aký argument, predkladáte. Musel som sa už skôr, doma presvedčiť, ako voňajú buchty a ako ryba, aby som to potom neskôr, na schodoch rozoznal.
      Je to skutočne tak a zároveň je tento argument aj odpoveďou. V tomto živote čo tu  teraz žijem,             idem po schodoch, po schodoch DOMOV. A TO čo cítim, tú vôňu buchiet, som opísal v mojej úvahe.       Nepriamo je tak potvrdené TO, o čom píšem.

Ľudovít ŠTÚR
"Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."
Ponuka CD Janka Svetlana Majerčíka.
Ponúkam k osobnému odberu CD J.S.Majerčíka, hlavne pre záujemcov z Trnavy a okolia.


  Kontakt:        slezakivan@gmail.com alebo  +421 905 973 995 

cd-booklet_stretnutie (1).jpg
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one