CESTA SRDCA - POSOLSTVO CITU , živé portréty kreslené ceruzkou, drevorezba, drôtovanie, SLEVAN art
SLEVANart

SLEVANart

Portrait in pencil
tel. +421905973995

slezakivan@gmail.com
SLOVENSKO

SLOVENSKO

POSOLSTVO CITU - CESTA SRDCA

Harmonizačné dekorácie pre dušu - Intuitívna tvorba - Živé portréty kreslené ceruzkou - Portrét ako posolstvo z druhého brehu - Zážitkové kreatívne workshopy pre deti i dospelých - Život, ako najlepšia škola -
DSC07971 1 (2).jpg
DSC07971 11 (1).jpg

IVAN SLEZÁK

DSC07971 111 – kopie (1).jpg
DSC07971 112 (1).jpg

Dôležité čítanie:

HUDBA:
Ak sa chcem naladiť na inšpirácie, pustím si hudbičku tohto jedinečného hudobníka, potom to ide už samé.

ODPORÚČAM!

POZNANIE, LIEČENIE, ŽIVOT:

UMENIE:

PRÍRODA, HORY:

INÉ:

KARTY:
Ste v situácii, keď sa neviete rozhodnúť? Skúste karty , vybrať si môžete viac druhov.
Návod na stránke.

Otvorené dvere 2013 a šanca na život v dôvere.

2013 - šanca na život v dôvere.
2013 - šanca na život v dôvere.

V mojej dnešnej úvahe začnem priatelia presne tam, kde som skončil v mojej úvahe predošlej.  ( Tajomný hrad v Karpatoch a pazúry strachu 2012). Celý článok TU: http://slezakivan.jex.cz/menu/galeria-moja-tvorba/tajomny-hrad-v-karpatoch-a Nadviažem teda na to, čo som žil a prežil na konci roku 2012. Celý rok 2012 bol tak trochu v znamení strachu. U niekoho viac u iného menej a pravdaže opäť boli aj takí, ktorí so strachom  nezápasili vôbec, ale tiež  aj takí, ktorí  s ním zápasia dodnes. Koľkým prebehol mráz po chrbte pri pomyslení na koniec sveta?  Koľkí sme boli ochotní sa v prípade nebezpečenstva zmeniť?  V duchu sme si sľubovali že už budeme dobrí, len nech sa nič zlé neudeje. Ako keď dieťa tesne pred Vianocami sľubuje,  že už bude poslúchať, len aby boli nejaké tie darčeky.  Nezistíme, ako to malo biť, či ako to v skutočnosti bolo. Je to presne tak, ako to je. Dôležité však je, že všetci stojíme pred dverami  do toho zázračného nového sveta, či si to už uvedomujeme, alebo nie. Niekde v hĺbke duše cítime, že  už sa nám akosi nechce hrať v tom smiešnom divadle okolo nás úlohu ktorú nám píše niekto iný, už nechceme byť bábkami v rukách zopár „vyvolených".  Cítime, že už nechceme hrať v tom divadelnom predstavení strachu.  Cítime tú šancu na náš „nový" život, no je tu vždy to veľké „ALE", ktoré stojí za každým naším snom, či túžbou. Máme svoje sny a túžby, no vždy je tu niečo, alebo niekto  prečo sa to nedá.  Mnohí by sme radi cestovali, „ALE" nemôžeme „lebo"....., mnohí by sme radi robili to čo nás baví, „ALE", nemôžeme „lebo"....., radi by sme mali partnera s ktorým by sme boli šťastný, „ALE" nemôžeme „lebo" .......,  radi by sme žili šťastný život, „ ALE" nemôžeme „lebo". Lebo je tu vždy niekto iný, kto je  zodpovedný za to,  že  to, alebo ono nemôžeme.

Cítim, priatelia že všetci v určitom období prežívame to isté.  V tom veľkom hromadnom rozsahu, sa nás v určitom období dotýkajú tie isté záležitosti. Samozrejme jednotlivé formy sú rôzne. Každý na tej svojej úrovni bytia prežívame, to „svoje". Ak som cítil že v minulom roku to bolo o odkladaní strachu, tak tento rok je to o odvahe a dôvere. Neznamená to, že so strachom sa už teraz nikto nemôže stretnúť. Hovorím o tom že minulý rok bola vhodná doba, bola ideálna doba so strachom zabojovať. Strach sa oveľa intenzívnejšie vkrádal do našich sŕdc.  Mnohí z nás ten vnútorný boj na rôznych úrovniach aj prežívali, či prežívajú dodnes. Tí, ktorým sa podarilo od strachu oslobodiť, môžu teraz už skúšať kráčať slobodne bez „pomocných koliesok",  vedomí si  seba a svojich schopností, vedomí si svojich možností, svojich radostí, ale aj svojich starostí.

Priatelia všetci tí, čo stojíme pred tými zázračnými dverami a podarilo sa nám odohnať toho vrčiaceho strašidelného psa, ktorý sa nás snažil do poslednej chvíle zastrašiť a od týchto dverí do nového slobodného sveta odohnať, vedzte že ten krok musíme urobiť a musíme vstúpiť. Viem nie je to jednoduché. Nevieme čo nás za tými dverami čaká. V tom svete pred dverami sa cítime istí. Máme istoty, zamestnanie, starostlivosť, pocit bezpečia a ak sa nám nedarí žiť život podľa našich predstáv, vždy to môžeme na niekoho hodiť, vždy môžeme niekoho obviniť z nášho neúspechu. Všetko je však iba na nás. Musíme vstúpiť a musíme sa naučiť žiť život v „Dôvere". Prosím, ale v naozajstnej  „Dôvere". V „Dôvere" v seba a svoje schopnosti. V dôvere vo Vesmír, v Stvoriteľa.  V  „dôvere" v zákony Vesmíru, ktoré sa musíme naučiť  „my"  spoznávať. Neznalosť týchto zákonov neospravedlňuje.  Za tými dverami už neexistuje žiadna podmienená dôvera. Je to iba tá najčistejšia a najjasnejšia dôvera, bez tých všetkých „ALE". Za tými dverami nemôžeme byť veriaci a pritom sa budeme báť nastúpiť do lietadla.  Tam už nie sú žiadne dogmy, falošné presvedčenia, sebaklamy.   Za tými dverami už nemôžeme byť čestný a pri tom poohovárať pol dediny, za tými dverami už nemôžeme tvrdiť že sme nikdy nič neukradli a pritom denne telefonovať hodiny z pracovného telefónu a vybavovať si súkromné záležitosti, už si nemôžeme „uliať" niečo na úkor niekoho. Za tými dverami nás, tiež už nikto nemôže uchlácholiť sladkými rečičkami, za tými dverami nás už  nikto neoblbne  mediálnym balastom, vykonštruovanými príbehmi,  už nás nebude môcť vodiť za nos. Nebude to jednoducho možné, lebo budeme vedieť, budeme vidieť, budeme cítiť. Budeme cítiť Pravdu. Živú pravdu.

Ak sa raz rozhodneme vstúpiť do tých dverí, ak sa raz rozhodneme byť režisérom svojho vlastného divadla v ktorom hráme hlavnú úlohu my, musíme si byť vedomí svojej vlastnej zodpovednosti. Musíme si byť vedomí toho, že my sami sme strojcami svojho vlastného šťastia. Zároveň pochopíme že nie sme nástrojom v rukách náhody. Toto poznanie nás zaväzuje, ale zároveň aj oslobodzuje. Vieme čo môžeme od života očakávať a nemusíme sa strachovať čo príde. Už nemusíme žiť život v utrpení, už sa nemusíme na život hnevať a hromžiť. Už si nemusíme nahovárať, že máme iba dva roky do dôchodku a potom budeme už skutočne žiť, že už bude konečne dobre.  Zistíme že môžeme žiť už teraz  tento život v radosti , zdraví a v tvorivosti. Budeme sami svoj život tvoriť. A ak sa aj niečo nepekné pritrafí, vieme že to my sme dali tomu impulz, to my sme niečo také niekedy zasiali a teraz to musíme žať. Budeme žiť  vedomí si hesla „ Pomôž si človeče a aj BOH ti pomôže". Nemôžeme zažiť dobrodružstvo doma v obývačke. Nemôžeme zažiť ten pocit radosti z objavovania nových svetov, bez potu na tvári a bez námahy. Kto chce zažiť skutočné dobrodružstvo, musí zdvihnúť zadok a musí sa vydať spoznávať seba v džungli života. Musí zobrať do rúk mačetu a musí sa naučiť presekať si cestu sám. Nemôže čakať že mu tú jeho cestu preseká niekto iný.

Ak teda priatelia  vstúpime do tých dverí svojej vlastnej slobody,  musíme si byť vedomí že sa už za nič neschováme, že už sa na nič nevyhovoríme. Ak budeme chcieť žiť v ozajstnej „ Dôvere" musíme byť úprimný v prvom rade sami k sebe. Tie zázračné dvere k vlastnej slobode sú ako detektor kovov na letisku.  Stačí drobnučký špendlík zapichnutý v klope kabáta a neprejdete, detektor to odhalí a máte smolu. Musíte sa vrátiť a hľadať príčinu toho nepríjemného zvuku, pokiaľ ju nenájdete. Pokiaľ nenájdete aj ten najdrobnejší špendlíček v tej klope kabáta, pokiaľ nenájdete aj to najdrobnejšie zaváhanie vo vašom živote. Ak ho nájdete, môžete nastúpiť na to svoje vytúžené lietadlo radosti a šťastia.

Priatelia viem že to nie je jednoduché, kráčať životom v „dôvere" v tejto dobe. Že nie je jednoduché vstúpiť do tých dverí nového sveta. No môžem Vás ubezpečiť že tými dverami budeme musieť prejsť všetci. Budeme musieť  prejsť tým „detektorom kovov" všetci, bez výnimky. Potešiteľná správa pre tých ktorí to urobia práve v tejto chvíli, v tejto neľahkej dobe je,  že zatiaľ pred tými dverami nie je veľká tlačenica. Ide to celkom v pohode a plynulo, netvoria sa dlhé rady na „odbavenie". To sa však môže zmeniť a veru môže nastať poriadna trma-vrma a mastenica :o)

Viem že pre mnohých sú tieto moje riadky rovnica s dvomi neznámymi a vôbec netušia o čom točím. No tí z Vás čo ma poznáte viete o čom hovorím. Necitujem tu nejaké poučky z prečítaných kníh, neodvolávam sa  tu na  rôzne články z internetu. ( Samozrejme sa veľmi teším že je stále viac ľudí, ktorí to cítia tak ako ja). To čo žijem, je pre mňa prax, pre Vás čo čítate tieto riadky je to iba teória. Na prax to musí premeniť, každý sám.  Nemusím nikomu nič na tomto svete dokazovať, nemusím sa pred nikým v ničom obhajovať. Píšem preto, lebo viem že je mnoho ľudí, ktorí prežívajú niečo podobné a je veľmi dôležité, aby sme o sebe vedeli. Aby sme sa navzájom podporovali a nenechali navždy  to živé a pravdivé v nás zhasnúť.

No aby to nebolo iba v rovine úvah, prejdem na konkrétny prípad.  Prejdime na môj prípad. Priatelia mnohí ma poznáte, viete že sa snažím skutočne žiť život v tvorivosti. Nie vždy sa mi to podarí, nie vždy je to bez zaváhaní, bez zakopnutí. Som človek. Často krát človek chybujúci, no snažím sa zo svojich chýb poučiť. To čo som pokazil, snažím sa napraviť. Cítim mnoho vecí oveľa citlivejšie, ako ľudia vôkol mňa. Cítim inšpirácie, jemné vnuknutia. Jednoducho cítim určité rady, láskavé obrazy, ktoré mi ukazujú cestu.  Neviem či sú to anjeli, či drahí  mne blízky zosnulí, či niekto iní a možno všetci dohromady. Som však nesmierne vďačný za tieto rady, za tieto postrčenia.

Celý minulý rok som priatelia bojoval so strachom. Vnáral sa mi hlboko pod kožu, priam až do morku kostí. Bojoval som sám so sebou. Bol to boj medzi srdcom a rozumom. Cítil som na začiatku minulého roku u nás v práci prichádzajúce zmeny oveľa skôr, ako sa udiali v skutočnosti. Vedel som že je to šanca pre mňa, jasne som  cítil, že môžem nastúpiť život po akom som už dlho túžil. Život bez obmedzení, bez strachu. Život v tvorivosti a radosti. Už niekoľko rokov som sa na tú chvíľu pripravoval, vnímal som konkrétne obrazy, konkrétne deje, príležitosti. Vedel som že sa nemusím ničoho báť. Vedel som že ak človek úprimne túži prinášať radosť, ak  si je vedomí svojich darov ktoré dostal  pre tento  konkrétny život, musí jednoducho v tomto svete prežiť.  Rozhodoval som sa teda že odídem z práce a budem sa živiť tým, čo ma baví, čo prináša radosť nie len mne, ale aj ľuďom v mojom okolí.  Bol som už rozhodnutý, bol som už  rozbehnutý skočiť z toho útesu do tej čistej vody pod tou skalou a túžil som plávať. Už, už som sa chystal skočiť, keď  sa zrazu objavil predo mnou strach, dostal som strach. Obzrel som sa na rodinu, na deti a rozum prehovoril. Dostal ma. Dostal ma na argumenty, na dnešnú dobu, na istoty. Strach sa vkradol do môjho srdca, ešte pred chvíľou naplneného radosťou, odhodlaním a šťastím. Zastal som tesne pred odrazom a s ľútosťou som sa pozrel na tú čistú vodu podo mnou.  Vyhrali argumenty, rady všetkých vôkol mňa, ubezpečenia že bude dobre a v práci som zostal. Nahováral som si, že skutočne je dobré mať istotu a popri tom si robiť to čo ma baví, čo napĺňa moje srdce šťastím. Hľadal som kompromisy, medzi tým čo musím a čo môžem. Ráno som vstával do práce, snažil som sa.  Bol to neustály boj, tvrdý boj, sám so sebou so svojím strachom. Žil som dva životy, zažíval som dva svety. Ten, kde všetko išlo s radosťou a s ľahkosťou. Svet ktorý silnel a naberal na kráse, každým mojim nadýchnutím. Naopak na druhej strane tu bol svet, ktorý mi uberal sily.  Moje zamestnanie, moja práca, ktorá  ma po dvanástich rokoch akosi prestala napĺňať.  Bol som  pritlačený k múru a jednoducho som už nevládal. Boli tu však tie argumenty, opäť  tá zlá doba, ekonomická kríza, istota, rodina. Ráno som vstával spotený. Kompromisov pribúdalo a ja som mal stále väčšie problémy všetko zosúladiť. Cítil som, že stále viac a viac stúpam po schodoch v tej chladnej veži svojho  vlastného strachu. Vedel som že mi zostáva ešte zopár schodov a ak niečo neurobím, zrútim sa do priepasti  toho strachu a navždy ma pohltí. V duchu som začal prosiť, úprimne, bez vedľajších úmyslov o znamenia, o smerové tabule, ktoré by mi ukázali cestu. Trvalo to celý, celučičký rok.  Síl ubúdalo a mňa skolila nemoc. Už som nemal MOC ďalej kráčať.  Zostal som doma ležať, odovzdaný napospas životu.

A vtedy to prišlo. Znamenia, smerové tabule o ktoré som tak úprimne  žiadal. Prišli situácie, kedy už neboli možné kompromisy, kedy už nebolo možné stavať na istotách, ktoré tak veľmi zväzovali ducha. Zrazu som cítil že si môžem „ dovoliť žiť život bez strachu". Jednoducho som cítil že „ teraz, alebo nikdy".  Ak neurobím to čo cítim zapriem sám seba, zapriem všetko to o čom som sa doteraz v živote presvedčil, zapriem........, „zabijem" v sebe to živé svetlo, ktoré ma  drží nad vodou, to živé svetlo, ktoré svieti v nádeji predo mnou, svieti a ukazuje mi  cestu.

V tej najčistejšej dôvere, som teda poslúchol hlas svojho srdca a vykročil som do tých dverí vlastnej slobody.  V pokore som si v duchu poďakoval, za všetko to,  čo som sa doteraz smel v tom mojom zamestnaní naučiť. Poďakoval som si v duchu za tie istoty, ktoré som mal a v radosti z očakávania toho nového som z práce odišiel. Ten pocit pokoja a dôvery, bol neopísateľný. Nič viac, iba tá čistá nezlomná dôvera a pokoj. Spôsob akým všetko prebiehalo ma opäť udivoval.  Tá obrovská neprekonateľná skala, ktorá stála predo mnou na tej mojej ceste, sa zrazu rozplynula, ako ranná hmla, keď vykukne slniečko.  V okamihu po rozplynutí tej rannej hmly strachu, som zrazu pred sebou uvidel prekrásny nový svet. Nové možnosti, nové príležitosti. Nemusel som im ísť dokonca ani v ústrety, oni totiž vyrazili priamo proti mne a sami sa mi ponúkli. Nemusel som sa trápiť, čo budem robiť. Zrazu to tu jednoducho bolo. Práca ktorá ma napĺňa, ktorá ma oživuje, ktorá ma teší, je tu. Nemusím už riešiť kompromisy medzi tým, čo musím a čo môžem. Zrazu je tu iba to čo môžem. Viem že to vyzerá, ako zázrak, ale zázraky môžeme zažiť každý z nás. 

Cesta „dôvery" je o tom že ju neuvidíte celú. Nemáte ju pred sebou, ako na dlani. Nemôžete ju celú preskúmať a na základe toho čo uvidíte,  sa potom  rozhodnete či si ju zvolíte, alebo nie. Ak by sme ju takto celú poznali, už by to nebola cesta "dôvery", ale opäť iba cesta „istoty". Istoty, ktorá je taká zväzujúca. Istoty, ktorá priam dôveru zabíja. Preto priatelia neľakajme sa, ak dohliadneme iba po prvú zákrutu. Neľakajme sa z toho čo bude za zákrutou. Ono to  nie je ani  potrebné. Potrebné je najskôr po tú zákrutu dôjsť. Je potrebné kráčať, nezastať, nezaspať. Je potrebné mať ten čiastkový cieľ pred sebou, tú métu. Ak ju dosiahneme, ak splníme tú úlohu pred zákrutou, potom nás môže zaujímať čo bude na tej našej ceste „ dôvery" za tou zákrutou. Čo bude potom. Môžeme sa s radosťou a odhodlaním tešiť na nové výzvy, môžeme si poprosiť v duchu o pomoc, aby sme nové úlohy zvládli v súlade so zákonmi tohto sveta, v súlade so zákonmi tohto vesmíru, v súlade so zákonmi Stvoriteľa. Rešpektujúc všetko a všetkých čo nás na tejto ceste postretne, rešpektujúc právo na život každej živej bytosti tohto sveta, ktorej cesta sa skríži práve s tou cestou našou.

Priatelia, je Vás  mnoho, ktorí cítite  tú cestu srdca. Cítite čo máte urobiť, no strach  Vám  mnohým  zväzuje ruky. Nebojte sa, odhodlajte sa, naučte sa žiť život v dôvere. Vykročte za svojím snom.  Netvrdím že všetci musíte odísť z práce, ktorú robíte. Mnohí  ste už na tých správnych miestach, no stále drží opraty niekto iný. Niekto, kto si to vôbec nezaslúžia nie je toho hoden. Opraty drží iba pre to, že Vy schopní, Vy ktorí máte držať opraty  mlčíte a iba sa nečinne prizeráte, ako niekto ničí a búra to, čo by mohlo stáť. Sú Vás stovky, tisíce schopných lekárov, politikov, učiteľov, starostov, remeselníkov, poľnohospodárov, umelcov, vedcov, ktorí  do všetkého čo robia vkladajú svoje srdce. Vyzeralo by to tu úplne inak, ak by ste sa Vy nebáli, nemali strach a zaujali by ste svoje miesto, ktoré jasne cítite, že zaujať máte. Už nie je na čo čakať. Dvere „dôvery" máte otvorené, stačí odohnať toho vrčiaceho psa. Nenechajte sa viac zastrašovať tými ceriacimi sa zubami.  Vypnite ten projektor strachu, ktorý obsluhuje niekto iný a zámerne Vám premieta film, ktorým  sa Vás snaží zastrašiť, odradiť od Vášho  poslania, pre ktoré ste sa na túto Zem narodili. Nikto iný to za Vás nemôže urobiť, musíte to urobiť iba Vy . Ste ohnivkom v jednej silnej reťazi stvorenia. Musíte byť silní, lebo záleží na každom ohnivku tej reťaze. Nedovoľte, aby Vás strach z čohokoľvek oslabil. Urobte si so svojho strachu pomocníka, využite ho na to, aby Vás,....... „Vás, to ohnivko",  reťaze ešte viac zakalil a posilnil, urobil ešte silnejšími.

 

 Prajem Vám skutočne z úprimného srdca tento rok veľa odvahy, pokoja a hlavne dôvery. Dôvery vo svoje schopnosti, dôvery v „ Živú silu tohto Vesmíru", ktorá nad nami všetkými bdie a je pripravená každému jednému s veľkou „ Láskou" pomôcť. Rozhodnutie je však iba na nás.  To My musíme chcieť, od nás musí vychádzať ten prvotný impulz.

S úctou a dôverou Ivan Slezák.
Prajem veľa šťastia všetkým.
Ubehlo niekoľko dní a ja som na internete "narazil" na jedno video. Toto video je takou mojou malou "skúškou správnosti" mojej úvahy. Potvrdzuje to, že sme všetci súčasťou jedného celku, jedného veľkého organizmu. Ak uzdravíme v prvom rade seba, uzdravíme všetko vôkol nás. Video má cca 25 min. a ak práve neutekáte na vlak, tak Vám ho skutočne úprimne odporúčam. :o)
Ľudovít ŠTÚR
"Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."
Ponuka CD Janka Svetlana Majerčíka.
Ponúkam k osobnému odberu CD J.S.Majerčíka, hlavne pre záujemcov z Trnavy a okolia.


  Kontakt:        slezakivan@gmail.com alebo  +421 905 973 995 

cd-booklet_stretnutie (1).jpg
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one