CESTA SRDCA - POSOLSTVO CITU , živé portréty kreslené ceruzkou, drevorezba, drôtovanie, SLEVAN art
SLEVANart

SLEVANart

Portrait in pencil
tel. +421905973995

slezakivan@gmail.com
SLOVENSKO

SLOVENSKO

POSOLSTVO CITU - CESTA SRDCA

Harmonizačné dekorácie pre dušu - Intuitívna tvorba - Živé portréty kreslené ceruzkou - Portrét ako posolstvo z druhého brehu - Zážitkové kreatívne workshopy pre deti i dospelých - Život, ako najlepšia škola -
DSC07971 1 (2).jpg
DSC07971 11 (1).jpg

IVAN SLEZÁK

DSC07971 111 – kopie (1).jpg
DSC07971 112 (1).jpg

Dôležité čítanie:

HUDBA:
Ak sa chcem naladiť na inšpirácie, pustím si hudbičku tohto jedinečného hudobníka, potom to ide už samé.

ODPORÚČAM!

POZNANIE, LIEČENIE, ŽIVOT:

UMENIE:

PRÍRODA, HORY:

INÉ:

KARTY:
Ste v situácii, keď sa neviete rozhodnúť? Skúste karty , vybrať si môžete viac druhov.
Návod na stránke.
384px-York_Minster_West_Window.jpg
Priatelia dodatočne pripájam úvod k tejto mojej úvahe. Zopár ľudí nadobudlo dojem (aj po prečítaní tejto mojej úvahy) že " SOM PROTI " niečomu, proti náboženstvu, takému, alebo onakému, viere, a nebodaj aj BOHU. Mojou úvahou túžim poukázať na ľudskú pohodlnosť. Na seba klam mnohých ľudí. Na spútanie  ľudského ducha v mnohých náboženstvách a je skutočne jedno, na ktoré ukážeme prstom. Mnoho ľudí sa pokladá za " veriacich" lebo chodia do kostola, mešity, či iného chrámu. Myslia si že to stačí, na to najdôležitejšie však zabúdajú. Ten najkrajší chrám je v našom srdci, TO v čo veríme musíme preniesť do života. Náboženstvo nám nesmie byť prekážkou, nesmie nás rozdeľovať, ale musí nás to živé a skutočné spájať. Ak sa stretnem s " neveriacim" maliarom, s maliarom "kresťanom", či maliarom " evanjelikom " a s úprimného srdca, sa budeme snažiť vytvoriť krásne spoločné dielo a budeme to spoločne úprimne cítiť v srdci, nikdy nás nemôže náboženstvo rozdeliť. Tým chcem tiež naznačiť trend blízkej budúcnosti ( je to moja úvaha a moja vízia s ktorou samozrejme nemusíte súhlasiť), kedy nebude dôležité do ktorej, "škatuľky" patríme, ale bude dôležité to, nakoľko sme svojmu okoliu prospešní, ako vieme zúžitkovať svoje dary a schopnosti v plodnom tvorení, nie však iba pre prospech svoj. Preto si nesmierne vážim všetkých " úprimných" kresťanov, evanjelikov, či ateistov.....atď., ktorý sa skutočne úprimne snažia napĺňať hlas svojho srdca vo všetkom, čoho sa dotknú.  Kto v týchto mojich riadkoch niečo pekné cíti, chvála mu, kto nie, nech nesúdi.

Náboženstvo  zo  sna  prebudené.

Tak som mal raz priatelia, jeden sen a ten vám teraz, v tejto chvíli rozpovedať chcem. Viem že téma náboženstva je témou veľmi citlivou a iba zriedkavo sa stáva, že pri tejto téme si ľudia odlišných názorov neskočia do vlasov.  Z histórie nám je tiež známe že mnohé vojny boli, v mene BOHA vedené. Preto názor, ako vždy hovorím, urobiť si musí každý sám. Sám pred seba  postaviť sa  musí a tiež pred svoje svedomie, pretože nie TO je dôležité, aký kabát máme oblečený,  lež TO ako žijeme. Snáď i tento sen môj, Vám v mnohom pomôže, tak ako aj mne pomohol.

Neviem ako a ani neviem prečo, zrazu som sa vo sne tomto ocitol. V tom sne zrazu, z nenazdajky uprostred prekrásneho chrámu som mlčky stál. Opísať ho zvonku neviem. Neviem či zvonica čo k nebesám sa dívala, tvar guľatý, špicatý či zrezaný mala. Opísať čo viem, bola krása vo vnútri. Nie však presné detaily, nie je ani treba. Cítil som tam vznešenosť, naplnenie a radosť. Ten priestor bol obrovský, pamätám si. Niekoľko radov lavíc, z dreva lešteného zvláštnou vôňou voňalo. Prechádzal som pomedzi tie lavice, hladil ich očami aj dotykom......... SÁM,..... nikde nikoho.  Sadol som si a vnímal tú krásu vôkol. Slnečné lúče prenikali cez prekrásne farebné okná z vitráží a jemne sfarbené sa ukladali na predmety vo vnútri. Všimol som si nádherné a majstrovsky spracované nástenné maľby. Podišiel som bližšie. Detailne som skúmal všetky tie majstrovské diela. Rôzne farby sa v nich miešali so zlatou. Krása. Cítil som ju niekde hlboko v duši. Postupne som prechádzal celý priestor,  čas nevnímajúc. Dotýkal som sa predmetov veľmi vznešených a pri rôznych obradoch aj veľmi dôležitých. Aj som sa tešil, že som v priestore tomto ....... SÁM......, že môžem niečo, čo iný by sotva mohli. Nazrel som všade, okúsil všetko. Keď som celý tento priestor prešiel, vzadu do poslednej lavice som sa usadil. Znovu som si všetko očami prechádzal a skúmal veci , ktoré som si doteraz nevšimol. A veru,  bolo toho viac, čo som pri prvej obhliadke nevidel, čo mi uniklo. Dal som sa teda opäť  do skúmania, znovu som si všetko prechádzal. Nové veci čo som uvidel ma veľmi zaujali, no veci ktoré som už skôr bol skúmal, som si nevšímal. Takto som opäť celý priestor prešiel a do poslednej lavice som sa opäť usadil. Zhlboka  som sa nadýchol a snažil som sa navodiť ten pocit radosti a šťastia, čo som na začiatku v tomto chráme cítil. Bolo to krásne, no už nie tak silné, ako na začiatku. Opäť som sa nadýchol, no ten pocit radosti bol zrazu preč. Nechápal som, nevedel som čo sa deje. Zrazu sa mi svetlo, z okien vitráži , nie tak jasné a farebné  zdalo. Fresky na stenách vybledli. Z predmetov na stoloch v popredí,  vznešenosť  sa vytratila. Stále viac a viac ma úzkosť zmáhala. Priestor čo pred tým obrovským sa zdal, do stredu ma tlačil. Čo robiť nevedel som. No cítil som že niečo urobiť musím. V zúfalstve som po stenách očami blúdil. Svetlo v oknách farebných, odchádzalo a všetky farby v jednu sa zlievali........ v šedú.  Tma postupne, všetko vo vnútri, svojim tichým závojom prikryla.  Šmátrajúc rukami som cestu hľadal, pomedzi ti hladké lavice, čo zrazu vôňu stratili, až ku stene, chladnej  a vlhkej.  Tá vlhkosť steny a strach v mojom srdci, ....... zvláštne spojenie.  Ako dlho som tak tápal neviem. Zrazu,  opäť znenazdajky moja ruka niečo chladné našmátrala. Chladné kovové. .......Kľučka na dverách?  Sám seba, som sa pýtal a v pamäti lovil. Rozpamätať som sa snažil na obraz, keď ešte vôkol mňa ma svetlo hrialo. Na dvere som sa však rozpamätať nevedel.  Stlačil som teda pomaly, tú kľučku na dverách  a zatlačil. Nič sa nestalo a dvere držali ako prikované. Stlačil som teda kľučku silnejšie a do dverí  sa viac oprel. Opäť nič. Začal som kľučkou lomcovať a do dverí narážať, búchať, kopať. Dokonca som odstúpil a do dverí sa veľkou silou rozbehol. Náraz to bol silný a bolestivý, no dvere sa ani len nepohli . V zúfalstve a bolesti som na kolená padol.   V tej tme však niečo  zasvietilo, celkom  slabo. To iskierka sa do  tmy brala, z hĺbky srdca .......MODLIDBA. Ruky zrazu, úprimne k nebesám sa vystreli. Pri tom akte pokory,  som niečo pocítil, vo vystretej ruke..... opäť kľučka od dverí.  Uchopil som ju mocne a pokúsil som sa, tej kľučky držiac, postaviť.  Pri tej mojej snahe,  postaviť sa znovu na nohy, som kľučku stlačil a dvere K SEBE POTIAHOL.  V tej chvíli ma zaplavila silná žiara. To dvere sa otvorili. Otvorili sa smerom ku mne, do VNÚTRA. Bolo to neuveriteľné a prekrásne.  Neboli tam farebné sklíčka v oknách, bolo tam SVETLO samé, jediné a všade. Nič ho neohraničovalo,  nemuselo si cestu kliesniť do tmavých kútov cez farebné vitráže.  Farby boli všade, kam len oko dovidelo.  Odparovali sa z trávy, kvetov.  Bolo počuť spev vtákov v korunách stromov, šumiacich listov. Opäť som padol na kolená, tentoraz však nie zo zúfalstva, ale z vďaky. Z vďaky za ŽIVOT, za SLOBODU.

 

 

 

 

To bol priatelia sen môj. Tí z Vás, ktorí už teraz proti mne zbrojíte a niečo sa Vás dotklo, vedzte že nesúdim, nehaním, nekritizujem. Neriešim, ktorá viera, náboženstvo je to pravé. Ponúkam iba zamyslenie, úvahu. Sú chvíle, kedy sám sa v chráme zastavím a chvíľku sa stíšim. To ticho je liečivé. To je však všetko. Každý musí sám cítiť a hľadať odpovede na otázky. Na otázky čo sa pýtajú, čo hľadajú. Nestačí len veriť. Viera sa nám musí stať presvedčením. Musí byť použiteľná v živote. Musíme ju cítiť. Musíme sa na živote presvedčiť, že to v čo veríme, skutočne funguje. Na každú jedinú otázku v živote existuje aj odpoveď, je iba na nás, kam sme ochotní pre odpoveď kráčať, ako dlho sa vydržíme pýtať. Je to cesta neľahká a namáhavá. Je však potrebná. Koľkí z nás sa radšej na nič nepýtajú, nie sú ochotní vynaložiť námahu, skúmať, porovnávať. Z pohodlnosti zoberú TO čo im ponúknu iní, zo zvyku. Z tradície? Na akých krehkých základoch stojí naša viera. „ JA“ som veriaci, povieme si, „ JA“ chodím do kostola. Do takého, alebo onakého, veď je to jedno. Stačilo by, aby sme sa narodili o pár kilometrov ďalej od nášho rodiska a už je z nás iná ovečka v inom košiari. Naučili sme sa vierou brániť. Snažíme sa ukryť pred životom, snažíme sa ukryť pred zodpovednosťou za naše chyby, slabosti. Vždy si to nejako ospravedlníme. Veď ideme na spoveď, všetko bude v poriadku. Zoberieme GUMU a vygumujem svoje chyby, prehrešky. Och aké naivné myslieť si, že niekto iný dokáže z nás zmyť vinu. Hoc aj kňaz, cirkvou tou “ najvyššou“ a „najsprávnejšou“ ustanovený, zostane stále iba človekom, z mäsa a kostí. Môže sa stať, že na človeka narazíme, ktorý nám môže v niečom pomôcť, poradiť. No zodpovednosť za naše skutky, budeme niesť vždy iba my sami. Naša viera sa nám stala brnením, túžime sa ochrániť pred zlými silami, zo strachu z pohodlnosti. Áno, naša viera je silná, pevná, ona nás ochráni, ochráni nás to brnenie. To je pravda, priatelia, brnenie naozaj chráni,..................no skúste v ňom tancovať, tešiť sa, radovať. Utekať po lúke, naháňať motýle, blázniť sa z deťmi.
Samozrejme mnohí z nás, to myslia úprimne, skutočne sa snažia, preciťujú. Dokonca niektorí až tak, že sa nechajú zatvoriť do kláštorov. Modlia sa, očisťujú, opäť schovávajú pred tým zlým svetom tam vonku.
Sedia si v tom „ SVOJOM CHRÁME“ v poslednej lavici a snažia sa nájsť niečo, čo si doteraz vo vnútri nevšimli, čo im doteraz stále unikalo. Snažia sa nadýchnuť. Snažia sa preciťovať, vnímať, hľadajú odpovede. Ale aj, pri tom najlepšom chcení, pri tej najväčšej snahe, vždy narazia na chladné steny chrámu, v ktorom sedia, ktorý ich tam väzní. Ak chcú spoznať svetlo, voľnosť, nekonečno a slobodu, musia hľadať tie dvere, tie dvere, ktoré sa otvárajú k sebe, teda do vnútra..........., do svojej vlastnej podstaty, duše, DUCHA.
Ten, kto lásku skutočnú v sebe objaví, napojí sa na ten zdroj, nikdy nesúdi, nehodnotí, nepovyšuje sa nad inými. On jednoducho JE a VIE, nemusí svoju vieru dokazovať, že je tá jediná správna a vyvolená. V každej bytosti vidí dobro a je schopný sa na to dobro - lásku napojiť a svojim bytím všetko dobré v ňom podporiť.  Nehľadiac na rasu, štátnu príslušnosť, vierovyznanie. Kto tvrdí, že jeho viera je tá správna a je ochotný tasiť meč, nič nepochopil, neprecítil nikdy silu LÁSKY.  Neprekročil hranicu svojej vlastnej obmedzenosti. Skutočná LÁSKA je všade a vo všetkom, svojím spôsobom aj v každom náboženstve, treba však ísť ďalej, vystúpiť z tých múrov neslobody. Zo všetkého si treba niečo zobrať a poskladať si svoju vlastnú skladačku, skladačku svojich vlastných prežití svojho vlastného PRESVEDČENIA.
Ľudovít ŠTÚR
"Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."
Ponuka CD Janka Svetlana Majerčíka.
Ponúkam k osobnému odberu CD J.S.Majerčíka, hlavne pre záujemcov z Trnavy a okolia.


  Kontakt:        slezakivan@gmail.com alebo  +421 905 973 995 

cd-booklet_stretnutie (1).jpg
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one