CESTA SRDCA - POSOLSTVO CITU , živé portréty kreslené ceruzkou, drevorezba, drôtovanie, SLEVAN art
SLEVANart

SLEVANart

Portrait in pencil
tel. +421905973995

slezakivan@gmail.com
SLOVENSKO

SLOVENSKO

POSOLSTVO CITU - CESTA SRDCA

Harmonizačné dekorácie pre dušu - Intuitívna tvorba - Živé portréty kreslené ceruzkou - Portrét ako posolstvo z druhého brehu - Zážitkové kreatívne workshopy pre deti i dospelých - Život, ako najlepšia škola -
DSC07971 1 (2).jpg
DSC07971 11 (1).jpg

IVAN SLEZÁK

DSC07971 111 – kopie (1).jpg
DSC07971 112 (1).jpg

Dôležité čítanie:

HUDBA:
Ak sa chcem naladiť na inšpirácie, pustím si hudbičku tohto jedinečného hudobníka, potom to ide už samé.

ODPORÚČAM!

POZNANIE, LIEČENIE, ŽIVOT:

UMENIE:

PRÍRODA, HORY:

INÉ:

KARTY:
Ste v situácii, keď sa neviete rozhodnúť? Skúste karty , vybrať si môžete viac druhov.
Návod na stránke.
Priatelia pripájam sem jeden môj článoček či úvahu, ktorá vznikla už dávnejšie ( max. dva rôčky do zadu). Je to veľmi silná úvaha a skutočne som vtedy cítil obrazy pred svojím vnútorným zrakom, ako vo filme. Ženičky dievčatá, na Vás stojí a padá tento svet. Ste tie čo privádzajú na tento svet nové dušičky. Ste bránou k tomuto svetu. Prosím vážte si to a dbajte na to. Skutočne to nie je sranda, je to tá najzodpovednejšia úloha, poslanie, ktoré ste, ako žienky na tomto svete na seba prevzali. Každý muž sa z lásky k Vám zmení, je ochotný na sebe popracovať. Musí mať však na to dôvod, musíte byť tie krásne princezné, ktoré roztopia aj to najtvrdšie srdce. Potom sa udejú zázraky. Detičky čo k Vám prichádzajú sú dušičky, ktoré chcú pomáhať, niečo nové nás naučiť. Všetkých. Len sa skutočne snažte o čistotu duše, lebo detičky sú zrkadlá. Zrkadli nám naše radosti, no i starosti.  No pevne si stojte za svojím, aj keď Vás bude celý svet presviedčať o opaku. Nikomu sa nedeje nič, čo by mu neprospelo v jeho vývoji. Preto i detičky, ktoré k Vám prídu, ktoré svet okolo Vás bude vnímať, ako Postihnuté, sú Vám veľkou pomocou, vo vašom, predovšetkým duchovnom, raste. Držte sa, viem o čom píšem.
Nuž a teraz už úvaha, či zamyslenie spred pár rôčkov. :o)
[obrazky.4ever.sk] jednorozec, fialova, umenie 5441987.jpg

Priatelia o čom písať chcem? Čo na srdci ma ťaží, i cítim že tak urobiť mám?  Čo ako zvon, moje srdce rozbúchalo a stále sa chveje, keď myseľ moja tú tému uchopiť sa snaží? Vedzte teda, skutočnosť tú, ktorá toto všetko spôsobila.

 

Raz mi známa dobrá, so smútkom oznámila, že čo ju ťaží z čoho ona veľmi smutná je. O to išlo že jej sestre pod srdiečkom nový život vzplanúť mal a on aj vzplanul, jasne to cítila. Natešení všetci boli i radosť veľkú v srdciach mali, na dieťatko sa tešili. Prišla však správa nečakaná, ktorá sťa blesk do stromu, svoj ohnivý meč keď zarazí, takú ranu v srdciach spôsobila. To lekári dnes starostliví, ako bežnú správu, predniesli im, že dieťatko čo narodiť sa má, veľmi ťažký život bude mať, že ho bude trápiť NE zdravie  a kto vie, koľko zo života si užije, že tým aj ich život veľmi poznačený bude a preto........ONI........ navrhujú, aby ono radšej, svetlo tohto sveta ani nezrelo. I veľmi sa všetci zľakli, NE vedomí, citu NE znalí, že skutočnosť ozaj taká, ako lekári im hovoria a že naozaj nič iné, robiť sa nedá a hoci budúca mamička v srdci veľkú bolesť cítila,.......... uverila, uverila a ľahšou cestičkou sa ísť rozhodla. Preto dieťatko čo narodiť sa malo, nikdy svetlo sveta tohto, už neuzrie. Čo v pláne od BOHA bolo, to človek upraviť sa rozhodol.

Tu by tento príbeh skončiť mohol, ako tisíc iných aj skončí, veľkou bodkou povieme si, ukončíme niečo a odznovu príbeh iný písať sa podujmeme. Každá minca však dve strany má a preto i na tento príbeh  z uhla iného, pozrieť sa dá.

 

Precítil som to čo sa ma dotklo i veľmi zabolelo a v tomto naladení obraz prišiel. Najskôr jeden potom druhý, ako v kine film sa rozbehol, ktorý zrieť som mohol, lež nie očami, ale srdcom. I videl som ja v tom filme prekrásnom, jednu veľkú lúku, ktorá tisíc farbami najmenej žiarila, tisíc vôňami voňala a kvety také rástli čo ani vo sne nie je možné vidieť. I na tej lúke tisíce dušičiek sa preháňalo, pobehovalo. Iné postávali  v družných rozhovoroch. Radosť a veľká veselosť cítiť bola. Ako vyzerali, keď opísať mám, len ťažko slová hľadám, ktorými tú krásu vyjadriť túžim. Teda postáv týchto tisíce, radosťou a farbami žiarilo. Farbami takými, dúhovými, čo ani v rannej rose vidieť nemožno. Na každej z postáv, dušičiek, však jedna farba vládu mala, no v odtieňoch tisícich sa táto farba zrkadlila. I  bolo vidieť, skupinky, farbami si podobné. Jedných bolo viac, iných menej. Stredom lúky, tejto prenádhernej, ktorá životom sa tešila, ako had, cesta strieborná sa vinula. Po tej ceste striebornej, z diaľky, krásne koče farebné s koňmi belavými štvoricou, prichádzali. Koče vo farbe presne takej, aké dušičky mali, svietili. A tak do kočov, pripravených, dušičky presne tej istej farby ako koč bol, iba nastúpiť mohli. Nastupovali teda dušičky, niekedy v jednu, inokedy vo dvojo i viac, ale vždy iba rovnaké. Po ceste striebornej, k hradu striebornému v ktorom strieborná brána sa otvárala, ich koče vozili.  Prekrásny to obraz dokonalosti, ktorý snáď, ani chyby nemá, tak som si pomyslel. A tu zrazu obraz, ktorý pred tým som si nevšimol. Uvidel som postavu, dušičku takej farby, akej u iných som nevidel. Pod stromom sama sedela. Pozrel som sa vôkol, ešte raz a skutočne, takej farby, ako táto bola dookola, nebolo. I cítil som,  že táto dušička akási iná jest, smutnejšia, nie tak veselá, ako iné. Medzi tým koče stále prichádzali, v rôznych farbách žiarili, dušičky nastupovali a v hrade striebornom sa strácali. Dušička však táto, vždy iba hlávku zodvihla, aby presvedčila sa, akej farby koč práve prichádzajúci sa leskne. Tak som vycítil, že na koč tej správnej farby, už dlho čaká a dočkať sa nemôže. I z toho ten smútok v jej srdci pramení. Už aj veriť prestávala, nádej strácala, otázkou takou sa trápila, či je vôbec koč taký, ktorý práve ju, do hradu strieborného povezie?

Ako tam tak v smútku sedela, počula v diaľke koč prichádzať, už ani síl nemala, aby zrak svoj pozdvihla a tak ako po tie veky čakania, na vlastné oči sa presvedčila, či to práve ten jej koč neprichádza. V komôrke svojej, tajnej v srdci ukrytej, nádej si živila i predsa len verila, že raz, chvíľa príde a na cestu sa i ona vydá. V nádeji preto, i teraz predsa len pohľadom, žmurknúť sa odhodlala. V tom udialo sa niečo nevídané. Z koča prichádzajúceho, prekrásny lúč, farby fialovo modrej v ktorej zároveň sa tisíc odtieňov ružovej lesklo, vystrelil. I presne takej farby zo srdca tejto dušičky lúč na cestu sa vydal, priamo  nad kočom sa tieto dve strely stretli a v jedenom prekrásnom záblesku sa objali. Vedela dušička, že toto jej cestovný lístok jest. Neopísateľná radosť v jej srdci zahorela i slzy šťastia po líčkach jej stekali. Takto natešená sa v koči usadila a na cestu k hradu striebornému, sa vypravila.  Plná radosti a odhodlania zrela, ako brána strieborná sa otvára. Predstavovala si ten svoj nový život čo ju čaká, aký bude a čo všetko dobré vykoná, koľko radosti, pokoja a poznania prinesie. Veď už dlhé roky o tom snila a teraz už iba kúsoček ju od sna delí, aby  v skutočnosť  on, smel sa premeniť.

A tu zrazu chmáry, mraky, strieborná brána sa nie otvára, lež zatvára, veď už iba kúsoček od sveta ma delí....... Prečo, prečo? Pýta sa dušička, ktorej srdce ešte pred chvíľkou veľkým šťastím horelo a tu zrazu hrozný bôľ a beznádej jej srdce trhá. Cíti že vrátiť sa musí, tam späť, pod strom svoj a čakať opäť bude, možno tisíc liet, kým tam dolu na ZEMI, dve iné duše sa v jednu nespoja a len pre ňu, jedine, novú schránku z tela pretvoria.

 

Och dušička, kebys  Ty vedela, že to ľudská múdrosť a um, ale skôr STRACH a

 NE vedomosť Ti bránu zatvorili, zborili ten most. A tak si človek NEvedomí žije ten svoj život, život Re-klamu.

 

Viem čo napadá Vás v skutku, aká myšlienka. Dobre sa Ti píše, ale kiež  bys Ty musel taký život,  ťažký žiť, keď o dieťa NEzdravé, POstihnuté by si starať sa musel. Pýtam sa Vás ale, dá sa ŽIVOTOM človeka POSTIHNÚŤ?  Každý život veď, odmenou byť musí, nie trestom, hoc akokoľvek zdá  sa tento ťažký. Verte, priatelia, píšem lebo takto žijem. Mráz mi vo chvíli po tele prebehne, hrôza ma zaleje, keď predstaviť si musím, čo stať sa mohlo, keby i mne lekári takto povedali, že dieťa, čo už ku mne na ceste, radšej nech sa nenarodí. I narodilo sa. A veru sotva svetlo sveta, zočilo, do starosti ho vzali. Miesto srdca matky, do prístroja  dali. Všetko veď, pre dobro jeho robili, z hoviädka základu do tela mu dali, aby vraj bolo silné, ako to teliatko dojné. Neskôr všetci strašili, čo všetko zlé ho čaká. Cesty dlhej útrapy, zažiť sme museli, od jedných k druhým dverám chodili. Ľudskej rasy skupina, čo SPOLOČNOSŤOU sa volá, všade kam sme vkročili, potvrdenia, papiere len pýtala. I teraz vo veku jeho, do školy vraj ísť musí, táto takto, tvrdí skupina i nahovoriť sa nám snaží, že on veru nie súci na to, aby do školy medzi dietky ZDRAVÉ chodil, bez toho čo by len sním chvíľku boli, veď na to všetko, úsudok im stačí, tých pár písmen na papieri.

 

No i tu však mince druhej strana. Verte mi, keď hovorím Vám úprimne, cestu tú bych nemenil za všetky sveta poklady, ktorou smel som ísť a aj ďalej pôjdem. Bo veľké požehnanie, nie trest za to, že takáto dušička, životu ma učí. Vďaka BOHU, za tú cestu poznania, ktorú bez dušičky tejto, len ťažko veľmi, bol bych spoznať mohol.  Prekvapeniam, zázrakom, niet konca kraja, myšlienka hĺbok prichádza, cez ňu snáď až z RAJA..  V dieťa silná dušička, potešiť   nás prišla.

Čo my v mysliach zatiaľ len, ona už na jazyku. Knižku, keď jej prečítam, rozprávkovú, tak raz, či do páru, ona po mne dokáže, príbeh tento prehovoriť znovu, len tak spamäti, od slova k slovu.

 

Preto teda zdá sa mi, že nie dietky takéto, životom sú POstihnuté, lež tá ľudí skupina, čo SPOLOČNOSŤOU sa volá, niečo so sebou by robiť mala, aby tajomstvá života čo najskôr zrieť by smela. I Vám tak teda hovorím, skôr než v mysli, rozume, úsudok sa zrodí, nech srdce citom preverí, všetko, čo rozhodnúť sa musí. Čo by cesta pred Vami, ťažkou sa Vám  zdala, vedzte, že na tej ceste, niekde ukrytej, čo nájsť  musíte ju sami, môž byť miesto strachu, bolesti,......... srdce plné radosti!  J

 

 

 

Prajem Všetkým preto znovu,

nech radosť v srdciach máte,

od SPLNU až k NOVU.                 

 

 

 

                                                                                                        Ivan   SLEIV  Slezák

 

 

Ľudovít ŠTÚR
"Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."
Ponuka CD Janka Svetlana Majerčíka.
Ponúkam k osobnému odberu CD J.S.Majerčíka, hlavne pre záujemcov z Trnavy a okolia.


  Kontakt:        slezakivan@gmail.com alebo  +421 905 973 995 

cd-booklet_stretnutie (1).jpg
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one