CESTA SRDCA - POSOLSTVO CITU , živé portréty kreslené ceruzkou, drevorezba, drôtovanie, SLEVAN art
SLEVANart

SLEVANart

Portrait in pencil
tel. +421905973995

slezakivan@gmail.com
SLOVENSKO

SLOVENSKO

POSOLSTVO CITU - CESTA SRDCA

Harmonizačné dekorácie pre dušu - Intuitívna tvorba - Živé portréty kreslené ceruzkou - Portrét ako posolstvo z druhého brehu - Zážitkové kreatívne workshopy pre deti i dospelých - Život, ako najlepšia škola -
DSC07971 1 (2).jpg
DSC07971 11 (1).jpg

IVAN SLEZÁK

DSC07971 111 – kopie (1).jpg
DSC07971 112 (1).jpg

Dôležité čítanie:

HUDBA:
Ak sa chcem naladiť na inšpirácie, pustím si hudbičku tohto jedinečného hudobníka, potom to ide už samé.

ODPORÚČAM!

POZNANIE, LIEČENIE, ŽIVOT:

UMENIE:

PRÍRODA, HORY:

INÉ:

KARTY:
Ste v situácii, keď sa neviete rozhodnúť? Skúste karty , vybrať si môžete viac druhov.
Návod na stránke.

Dodatok k úvahe " Náboženstvo zo sna prebudené"

Priatelia nemnohí z Vás nadobudli dojem, po prečítaní mojej úvahy - „Náboženstvo zo sna prebudené", že snáď som proti niečomu, či proti niekomu, konkrétnemu náboženstvu či cirkvi,  nebodaj samotnému BOHU.  Cítim tú vašu neistotu, ten nepokoj, ak príde reč na tému túto a dokonca i hnev.  Preto podotýkam, nič nesúdim, nikoho nehaním. Neriešim, ktoré náboženstvo, vyznanie viery je to  „NAJ"- správnejšie a jediné pravdivé. Pravda je vždy ukrytá v našom srdci, v našom vnímaní sveta vôkol nás. Necítim potrebu  niekomu, sa za svoj názor ospravedlňovať, či seba pred inými okrášľovať, vysvetľovať, prečo veci cítim tak, ako cítim. To čo si o mne iní myslia, aj tak nedokážem ovplyvniť a nie je v mojich silách zmeniť to. Aj keď by som niekomu med okolo úst natieral, no srdce bude mať z kameňa, nikdy sa tešiť nebude, zo sladkosti medu. 

Niečo iné ma však núti v tejto téme pokračovať, napriek tomu, že som nechcel. Nechcel som už túto knihu otvárať, lebo viem, že čítať  z tejto knihy je dosť ťažké a mnoho zbytočnej ľudskej bolesti sa skrýva v každej kapitole vinou rozumu a ľudskej namyslenosti. Ak by sme sa podujali knihu túto čítať srdcom, v každej kapitole by sa na nás valila  vlna radosti. Píšem teda preto, lebo stále v duchu prichádzajú obrazy. Živé obrazy k téme tejto, opäť ako film, ktorý nechcem pozerať, no napriek tomu vždy, keď oči zatvorím, film sa v duchu rozbehne. Nedá sa vypnúť ten obraz, vytiahnuť šnúru zo zástrčky, umlčať ten hlas. Už niekoľko dní a možno aj zopár týždňov. Preto počúvam a pokoj hľadám a nenájdem ho skôr, kým všetko tak ako vnímam, na papier neuložím. Obraz za obrazom, od slova k slovu. 

Tak mi teda priatelia dovoľte ten obraz, prirovnanie rozpovedať. Vnímam to more rôznych náboženstiev a vyznaní viery po celom svete, ako tú našu slovenskú dedinku. Skúsme si v duchu predstaviť, pokúsme sa v duchu ten obrovský rozmer tých náboženstiev a ich odnoží, rôznych náuk a ciest,  stlačiť  do toho jediného obrazu. Oj krásny to obraz, tých utešených domčekov, ako stoja jeden vedľa druhého. Nie všetky rovnaké, lež každý iný. Jeden z predzáhradkou, iný bez nej. Jeden má strechu šindľovú, iný plechovú, červenú či modrú. Jeden je z dreva iný z tehál.  Áno, nájdu sa i domy na pohľad rovnaké,  celé ulice, radové výstavby. No stačí vstúpiť do vnútra každého z nich a už je vidieť rozdiely. Farba dverí, materiál na ne použitý. Za dverami koberec, inde parkety. Iné zariadenie, kuchynská linka. Niekde čistota a vôňa, inde špina a zápach. Niekde je všetko v poriadku, súlad, krása, inde  smeti, neporiadok po zemi váľa sa. Všetko podľa toho, kto v domčeku býva. Každý podľa svojej povahy, podľa veľkosti ducha, si v tom svojom kozube do pahreby dúcha. Ako si kto ustelie, tak si aj ľahne, niekto, ako princ na zámku, iný ako prasa v bahne. Čo je však správne? Čo pravdivé? Ktoré bývanie, to vnútorné zariadenie je to NAJ-lepšie? Aká je najsprávnejšia farba kuchynskej linky? Je potrebné mať doma umývačku riadu, alebo nám  postačí a veľmi poteší aj studená voda z vodovodu? Ako je to priatelia? Kde je pravda? Skúsme prísť k susedovi na návštevu a už pri dverách mu skritizujme  farbu stien. Že tá červená sa na tú chodbu vôbec nehodí, že tie parkety by ste určite vymenili, že ten obraz čo má na stene je machlanica a tá soška  gýč. Pozve Vás aj nabudúce? Zabudnite! Skončíte vonku na mraze aj s odtlačkom jeho topánky na vašej zadnici. Samozrejme v tom najhoršom prípade.

Niečo úplne iné je, ak k Vám na návštevu sused zavíta. ( Jasné že nie ten istý,  čo Vás z jeho domu vykopol) Sú to dva odlišné prípady. Predstavme si teda v duchu, že k nám návšteva zavíta a sú z nášho príbytku očarení. Z tej čistoty, vône. Z toho svetla a radosti. Páčia sa im naše pastelové farby na stenách, pohodlná pohovka, či nami vlastnoručne vyrobená váza z hliny, či krásna dekorácia na záclonách, obraz na stene. Zistia, že všetko je veľmi jednoduché a tú dekoráciu určite zvládnu aj oni vo svojom domove. Odchádzajú od nás natešení, inšpirovaní a hlavne odhodlaní, uskutočniť to čo videli a zažili aj vo svojom domove, vo svojich životoch.

Priatelia tak, ako sú rôzne naše domovy, tak sú rôzne aj naše náboženstvá v ktorých žijeme tak, ako vo svojich domovoch.   Vždy podľa našej povahy, podľa veľkosti ducha, podľa schopnosti citlivého vnímania.  Koľkým z nás je na smiech susedov trpaslík v záhradke pred domom, no náš párik betónových levov strážiacich naše mramorové schody do domu, pokladáme za  vrchol umeleckého vkusu. 

Žijeme vo svojich domovoch, domčekoch, ktoré nám v prvom rade poskytujú strechu nad hlavou. Sú nám útočiskom pred zlým počasím, nepohodlím. Zaručujú nám bezpečie a ochranu. Sú svedkami našich radostí, ale aj utrpenia. Odhliadnuc od všetkých tých estetických doplnkov a rôznorodostí, majú teda tie naše domčeky spoločné základné poslanie, všetky bez rozdielu. Sú to však „ IBA" domčeky. Nesmieme na nich lipnúť. Môže sa totiž stať že sa prilepíme, ako mucha na mucholapke. Nemôžeme žiadať iných, aby bývali v presne takom istom domčeku, ako my a tiež nemôžeme celý život sedieť iba v tom našom domčeku. V kuchyni za oknom obdivovať tú krásu vonku. Každý z nás predsa vychádza z toho svojho domu von, na ulicu.  Stačí, keď za sebou zatvoríme vchodové dvere. Nadýchneme sa čerstvého vzduchu a okamžite prestávame vnímať interiér  vo vnútri domu. Pozeráme sa na svet z inej perspektívy, inými očami. Skúsme sa potom prejsť na koniec našej ulice a obzrime sa späť. Už nevnímame ten náš dom, dokonca ani nie dom suseda, ktorí nás tak veľmi hnevá tou svojou zelenou strechou. Vnímame iba ulicu, to zoskupenie desiatok rôznych domov. Už nevnímame tak okato tie rozdiely a to sme ešte len  na konci našej ulice. Skúsme ísť ďalej, pokračujme v našom zahladzovaní rozdielov.  Kráčame po úzkom chodníčku, medzi stromami do kopca. Do kopca za dedinou. Stúpame v podvečer jesenného dňa a od lesa je cítiť závan čerstvého dychu lesa. Konečne vystúpime na vrchol kopca a zahľadíme sa do údolia. Do údolia, na dedinu. Už nedokážeme rozoznať ten náš dom, ani dom suseda, iba matne triafame tú našu ulicu. Večer sa zdraví s nocou. Vnímame celú dedinu, vnímame strechy domov, ktoré prvý ľahký mráz sfarbil do biela. Všetky bez rozdielu sa ligocú v svite mesiaca. Cítime tú vôňu dediny. Dym z každého komína stúpa k nebesám rovnakým tempom a je skutočne jedno, či sa v piecke kúri drevom, uhlím či plynom. Je tu krása, nebeský pokoj a ticho. Pouličné osvetlenie žiari, ako svetelná reťaz na vianočnom stromčeku. Snívame..............ďakujeme. V tom niečo zapraská a po cestičke sa k nám blíži postava. Príde bližšie. Je to náš sused. Tešíme sa. Tešíme sa, že nie sme sami, že sa môžeme s niekým o tú krásu podeliť. Nezáleží na tom, koľko nás na tom kopci bude, nezáleží na tom z ktorého domčeka sme po tej cestičke za tou krásou vystúpili. Nie je ani dôležité či sme sa pri tom našom stúpaní na kopec potkli dvakrát, trikrát či desaťkrát. Je dôležité že sme tam, že  dokážeme vnímať tú krásu, že sa dokážeme tešiť. Spoločne! Bez slov! 

Neznamená to že musíme zostať na tom kopci až do rána, v zime, v chlade.  Je jasné že máme svoje povinnosti, v domčeku dole v dedine svoju rodinu, svojich najbližších. Svoje radosti i trápenia. Je to v poriadku, veď na to sme tu, aby sme žili a prežívali. Radosti i bôle. Spoznávame, chápeme a mnoho krát správnu cestu hľadáme, tápame. Máme tie svoje domčeky, domovy v ktorých sa cítime bezpečne. Tie domčeky, ktoré nám najlepšie vyhovujú v ktorých si oddýchneme, načerpáme nové sily a každé ráno začíname nový deň s odhodlaním byť lepšími, s odhodlaním spoznať svoje chyby a prešľapy z minulého dňa. Z bezpečia domova vyrážame za poznaním. Za poznaním „Kto sme" a čo tu „hľadáme". Tie domčeky v ktorých sa cítime bezpečne nie sú dôležité, aj keď majú svoj význam. Dôležití sme „MY".   Preto ak sa nám niečo na inom dome nepáči, nekričme, nepoučujme, nepoukazujme na neporiadok na dvore suseda. Je to jeho domov, jeho poriadok či neporiadok. Jeho pohľad, jeho schopnosť cítiť, jeho odraz ducha. Nedokážeme a nemôžeme ho nasilu meniť. Môžeme ho však v niečom inšpirovať, pravda za predpokladu že „ON" uzná či chce byť nami inšpirovaný. Či ho ten náš domov v niečom priťahuje, či sa u nás cíti dobre. Či cíti radosť, čistotu a naplnenie. Ak to tak je a „ON" to cíti, sám požiada o radu, bude si pýtať návod, ako si môže aj on sám zútulniť svoj domček, svoj priestor pre život.  Ak však radu od nás nežiada, nevadí, určite máme ešte stále čo na svojom domčeku opravovať a renovovať. Pracujme preto poctivo na svojom domove, na  priestore okolo seba, snažme sa ho zušľachťovať a skrášľovať. Každý podľa tej svojej podstaty, na tom svojom a v tom svojom. A nezabúdajme na rôznorodosť tých našich domčekov, na rôznorodosť nás a v nás.  Rôznorodosť nás nemôže rozdeľovať, prinášať bolesť a utrpenie. Rôznorodosť nás musí obohacovať, inšpirovať a prinášať nám radosť. Nezabúdajme na to, že sa nemusíme nenávidieť pre tú osobitnosť našich domčekov, nezabúdajme že môžeme kedykoľvek ten náš domček opustiť, že môžeme po tej našej ulici kráčať na kopec za dedinu a keď tam už budeme stáť, zistíme, že už žiadne rozdiely  jednoducho nevidíme. Už nevidíme jednotlivé domčeky, ale vnímame  celú dedinu v plnej svojej kráse, ako jeden celok.  Vnímame hviezdy, mesiac, slnko, ako svietia na všetky domčeky rovnako, bez rozdielu.

Preto priatelia prajem všetkým z celého srdca, aby sme boli schopní všetci vnímať  krásu rôznorodosti, aby sme si uvedomili a precítili skutočnosť, že sme všetci súčasť celku, že sme všetci kvetmi na jednej krásnej lúke stvorenia. Máme všetci jeden spoločný cieľ cesty, do toho cieľa však vedie mnoho ciest a každý ideme po tej svojej. Či si vyberieme na križovatke tú pravú, či ľavú, dlhú, krátku,  či dobrú, či zlú ,je iba na nás, môžeme si však byť istý, že všetko čo nás na tej ceste postretne, nás k cieľu približuje. Môže sa stať, že sa budeme musieť i kúsok vrátiť, no musíme stále kráčať, nesmieme zastať, nesmieme „ NAVŽDY ZASPAŤ".

 

Prajem veľa šťastia.

images.jpg
Ľudovít ŠTÚR
"Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."
Ponuka CD Janka Svetlana Majerčíka.
Ponúkam k osobnému odberu CD J.S.Majerčíka, hlavne pre záujemcov z Trnavy a okolia.


  Kontakt:        slezakivan@gmail.com alebo  +421 905 973 995 

cd-booklet_stretnutie (1).jpg
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one